Otázky a odpovede- 1. časť

26. června 2009 v 15:00 | Coraline
Takže je piatok a tu je sľúbená poviedka.
1. časť:

Otázky a odpovede

Stála som tam so slzami v očiach. Nedokázala som veriť tomu, čo vidím. Alebo skôr nechcela.
"Myslela som si, že si iný." vzlykla som.
Uprel na mňa čierne oči a prinútil ma odvrátiť zrak. Po dlhšej odmlke sa spýtal:
"Prečo?"
Priznávam, táto otázka ma veľmi zaskočila. Musela som sa nad ňou zamyslieť. A vtedy mi to všetko došlo. Vlastne sa to začalo takto:
Vychádzala som zo svojho domu a chystala sa navštíviť svoju najlepšiu kamarátku. Cestou som skontrolovala poštovú schránku. Druhýkrát. Prvýkrát som to spravila ráno pri káve. Teraz som tam však našla reklamný leták, ktorý oznamoval zníženie cien v malom butiku hneď za rohom. Mala som to po ceste, tak som sa tam vybrala. Kráčala som po ulici a nepatrne som si uvedomovala, že je prázdna. Nerobila som si z toho ťažkú hlavu. Koniec- koncov nebolo to až také nezvyčajné. Dostala som sa až na zákrutu a odbočila som doprava. Všetky domy boli dokonale upravené. Zrýchlila som chôdzu, keď som zbadala veľký nápis mínus 50%. Všetko sa za mnou míňalo celkom rýchlo. Až som sa ocitla priamo pred obchodom. Už som chcela vojsť, no náhodou som si všimla niečo, čo tam nikdy nebolo. Najprv som si myslela, že sa mi to len zdá ale priblížila som sa a nezmizlo to. Tá ulička tam stále bola. Dokonca tam ani nezapadala. Vyzeralo to, akoby bola vystrihnutá z nejakého časopisu a prilepená do môjho mesta. Nebála som sa a tak som sa rozhodla preskúmať, čo sa deje. Kráčala som ňou a ona sa stále predlžovala. Zdalo sa, že nechce aby som prišla na koniec. To ma však neodradilo. Ako predsa môže ulička niečo nechcieť. Vtedy mi to pripadalo divné. Ani neviem, prečo som sa jednoducho neotočila naspäť a nepokračovala v ceste. Išla som ďalej a potom ešte ďalej. V diaľke som zrazu niečo uvidela. Vyzeralo to skôr ako niekto. V tej chvíli som vedela, čo tam robím. Bol to muž a sedel, alebo skôr ležal na ceste. Rozbehla som sa k nemu a cítila som, že mu musím pomôcť. Bol stále bližšie a mňa napĺňal pocit istoty a tiež odvahy. Tak som sa ešte nikdy necítila. Prvé, čo ma napadlo pri pohľade na neho bolo, že je veľmi pekný. A až potom som si všimla, že je zranený. Snažila som sa zistiť, čo sa stalo, ale neodpovedal. Tak som ho jednoducho zdvihla za rameno a vytiahla na nohy. Bol odo mňa vyšší najmenej o dvadsať centimetrov. Prehodila som si jeho ruku cez moje plecia a pomaly som kráčala späť. Zastavila som, pretože som si uvedomila, že neviem skadiaľ som prišla. Vydala som sa teda hociktorým smerom. Samozrejme zlým, vtedy som to však nevedela. Išli sme pomaly a opatrne. Asi sme išli ešte pomalšie ako pomaly, lebo sa začalo stmievať. Mesiac vyšiel na čiernu oblohu tak rýchlo, že som si to sotva uvedomila. Za celú dobu neprehovoril ani slovo. Snažila som sa nadviazať konverzáciu najmenej trikrát, ale márne. Tak som len pokračovala v ceste do tmy. Niekde predo mnou zavýjali pouličné psy. Vzduch chladol a vietor sa rozfúkaval. Vlasy mi lietali do všetkých smerov. Nádejou pre mňa v tejto noci boli črty brány v diaľke. Snažila som sa zrýchliť, ale kvôli nemu to nešlo. Na tvári som cítila studený mráz až ma začali štípať oči. Zažmurkala som a keď som roztvorila oči, vyľakala som sa, až sme sa ocitli na zemi. Z ničoho nič sa predo mnou zjavila tá brána. Bola natretá na tmavo modro, i keď väčšia časť z farby bola opadnutá. Bola vysoká a dosť strašidelná. Jej mreže boli od seba vzdialené asi pol metra. Dosť na to, aby som sa tadiaľ pretiahla i s ním. Pozviechala som sa zo zeme a snažila som sa ho zdvihnúť. Zdal sa mi ťažší ako predtým. Pripisovala som to svojej únave. Mal otvorené oči a hľadel na mňa. Nijak mi nepomáhal. Len pozeral a pozeral. Prenikavo a istým spôsobom tajomne. Rozmýšľala som, na čo asi môže myslieť. Mal jemné črty tváre a tmavé vlasy. Na sebe tmavý oblek, ktorý vyzeral starý a navyše bol roztrhaný na rukáve. Zrazu sa sám bez problémov postavil. Prekvapilo ma to. Odmietal odvrátiť zrak tak som tak učinila ako prvá. Mala som na jazyku tisíc otázok, ale nedokázala som vysloviť ani jednu. Stáli sme tam potichu a ja som si pozerala na nohy. Snažila som sa prísť na dobrý nápad, ale nič ma nenapadlo. Nabrala som odvahu a vzhliadla som k nemu. Prižmúril oči. Náhle som sa otočila a až vtedy som si uvedomila, čo sa nachádza za tou bránou. Vyzeralo to ako cintorín len bez hrobov. Priestor, ktorého prázdnotu narúšali len stromy a sem-tam nejaké zvláštne pohyby. Chytil ma za ruku. Zjavne vycítil ako ma to prekvapilo, súdiac podľa jeho výrazu na tvári, no pritisol si ma bližšie k telu. Snažila som sa odtiahnuť, ale držal ma príliš pevne a príliš blízko. Zadíval sa mi priamo do očí. Presne v tom okamihu som cítila ten zvláštny pocit, ktorý ma napĺňal. Vstupoval stále hlbšie a hlbšie, až kým som sa necítila celkom bezbranná. Čakala som nehybne na jeho ďalší krok a túžila som po nežnom dotyku jeho pier. Namiesto toho však prehovoril:

...
Pokračovanie nabudúce
See you soon...

Coraline
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ina Inuzuka « ššš... větříček? ne, vaše sb! Ina Inuzuka « ššš... větříček? ne, vaše sb! | Web | 10. září 2009 v 20:44 | Reagovat

Tohle mě baví :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
  Whatever Stuff... Design by: Coraline & Fefe
                            Pictures from: deviantart.com
  Na celý obsah blogu sa vzťahujú autorské práva