Poď tam, kde sa mŕtvi hrajú

28. prosince 2009 v 21:01 | Fefe |  Vlastná tvorba

Po zmene designu by bolo na čase pridať nejaký zmysluplný článok.
Dnes sa mi podarilo napísať túto jednorázovku, tak si ju prečítajte ak chcete.
Inak som začala rozmýšlať, že na blog pridám viac mojich básničiek, keďže ich už mám tak veľa a na blog som pridala len zopár. :)
+ chcem spolu s ostatnými adminkami oznámiť, že máme nové SB Greeny
má blog o svojich záujmoch by som povedala a píše aj príbehy... tak tam skočte




Fefe

Poď tam, kde sa mŕtvi hrajú

Je veľa spôsobov ako sa anjel môže stať padlým anjelom. A všetky sú v nebi považované za hriech. Lucifer by vedel rozprávať. Ale to je už iný príbeh. Pre Roberta to bol účinný spôsob ako sa zbaviť jeho krídiel. Robert- to je samozrejme už jeho pozemské meno- uprednostňuje výraz bývalý anjel pred padlým, keďže si to vybral sám. Jednoducho nemám na to byť anjelom- stále si opakoval. V skutočnosti ním ani byť nechcel. Malou rebéliou na túto tému si vyslúžil stratu anjelských privilégií a tvrdý pád na zem.
To prežijem, pozviechal sa. Slnko zachádzalo za horizont, no vďaka novembrovému počasiu bola tma už oveľa skôr. Husté mraky mu vírili nad hlavou a on by si nikdy nebol pomyslel, že v tej čierňave je ukryté nebo. Nebo- jeho bývalý domov. O tom už nechcel ani počuť. Tam bol najhorším a tu? Tu budem najlepším. No, dobrým prinajmenšom.
Oprášil zo seba špinu a rozhliadol sa vôkol seba. Široko- ďaleko nič. Okolo neho len rozľahlý priestor, žiadna budova, žiadny náznak mesta a vôbec života. Zo zamrznutej pôdy trčali kamene. Rady kameňov. Väčšina z nich už v nezachovalom stave rozlámané alebo vyvrátené zo zeme. Robert si však vedel predstaviť ich pôvodný tvar- pekne vyrezané, obrúsené a upravené. Očami pátral ďalej. Niekoľko vysokých, starých stromov skrivených pod ťarchou počasia sa črtalo niekde v diaľke, tak ako schátralá kamenná budova. Tá sa stala jeho najbližším cieľom. Vykročil medzi rady pomníkov.
Bývalý anjel videl cintorínov už veľa. Aspoň z vtáčej perspektívy. Chápal ich pochmúrny význam, ale ich výzor mu ponurý nepripadal. Až na tento. Nevedel, či to bolo tým počasím alebo jeho vnútorným pocitom, že už viac nie je anjel, ale z tohto cintorína išla hrôza.
Rozhodol sa kráčať ďalej a nevšímať si okolie.
"Au, dávajte sakra pozor," ozvalo sa mu spod nôh.
Rýchlo stočil pohľad smerom na zem, aby videl, na čom stojí. Z čista jasna sa zo zeme vystrčila najskôr hlava muža, neskôr jeho plecia, až kým nevystrčil aj ruky ktorými si pomohol von celý. Robert, ktorý nevidel žiadnu jamu, z ktorej sa jeho nová spoločnosť dostala, len ucelenú zem, ostal v nemom úžase. Postava muža bola celá biela a priehľadná.
"Čo to...," dostal zo seba.
"Čo? Nepozerávaš béčkové horory? Som duch, no," odvetil mu.
Anjel by si myslel, že pozná zem.
"Duch?"
Muž, ktorý práve vyliezol z hrobu si nasadil na hlavu priesvitný klobúk a podával Robertovi ruku, "Áno, duch. A volám sa Albert."
Robert sa mu snažil potriasť ňou, ale akoby len chytil vzduch.
Albert si vložil do úst dva prsty a prenikavo zapískal, "Máme spoločnosť, dámy a páni."
Na to sa zo všetkých okolitých hrobov zdvihli ďalšie a ďalšie hlavy, až vyliezli celé telá. Robert neveril vlastným očiam. Obrovské množstvo duchov okolo neho prichádzali k nemu. Oni vyzerali rovnako zarazení ako on.
"Tak chlapče, vítaj v našej ríši," uvítal ho Albert do spoločnosti, "vieš za iných okolností, by sme sa ti nemali ukázať, ale do čerta s tým, nikto tu nebol už pol storočia."
"Som Robert," predstavil sa a zamával smerom k skupine priehľadných tiel.
Albert sa na nich zamračil a následne ich rozohnal pokynom, že majú prácu. Rady sa rozostúpili a každý išiel zaujať novú pozíciu. Niekoľkí sa uchýlili pri malej skupine žien, ktoré tancovali a spievali kabaret, iní pokračovali inými vystúpeniami zahŕňajúcimi hltajúce plamene, lietanie alebo divadelné hry. Pri malej rozhorenej vatre sa rozprávali najstrašidelnejšie príbehy, také aké by vôbec ducha mohli vystrašiť. Tí nezakomponovaní sa len dívali, prizerali a smiali.
Pri bývalom anjelovi ostalo len niekoľko duchov, ktorý sa chopili príležitosti, obkľúčili ho a viedli krížom cez celý cintorín.
"Tak teda vítaj, náš nový návštevník, vítaj v našom cintoríne plnom zábavy," vraveli mu.
Prehliadkou ho sprevádzala veselá hudba a okolo neho sa s náruživosťou recitovalo:
Aj smrť vytvára tajnú ríšu
V noci raj a cez deň skrýšu
Poď tam, kde sa mŕtvi hrajú
Aj duchovia svoje čaro majú

Počul štrngot skla, otváranie fliaš vína, hlasné smiechy, burácanie potleskov- cítil sa ako v nejakom bare. Vlastne sa tak necítil, len mu to pripadalo ako pozemská zábava, na ktorú sa zvykol zhora pozerať.
"Páni," rozplýval sa, "nevedel som, že takéto niečo existuje. Duchovia..." zarazil sa, keď si uvedomil, že on je z neba a presne vie, ako to s dušami chodí, "tak počkať, vy nemôžte existovať. Keď človek zomrie, tak jeho duša..."
Davy duchov sa rozosmiali.
"Tento cintorín, môj drahý," začala mu rozprávať neznáma žena, "je veľmi starý. Nikto sem už nechodí. Či oplakať, či pochovať. Tento cintorín je prekliaty."
A opäť zaznela báseň:
Aj smrť vytvára tajnú ríšu
V noci raj a cez deň skrýšu
Poď tam, kde sa mŕtvi hrajú
Ešte nezrušili kliatbu dravú

"Sme tu uväznení ako duchovia. Len tu," smutne si vzdychol dav, "nemôžme preč."
Aj smrť vytvára tajnú ríšu
V noci raj a cez deň skrýšu
Poď tam, kde sa mŕtvi hrajú
Priestoru nám nedoprajú

"Nemôžme ísť von z cintorínu, už celé veky nie. Celá tá kliatba nás prenasleduje už roky. Nemôžme odísť."
"A nedá sa to nejako zvrátiť? Aby ste mohli...veď viete. Odísť."
Aj smrť vytvára tajnú ríšu
V noci raj a cez deň skrýšu
Poď tam, kde sa mŕtvi hrajú
Jedno čisté srdce a pokoj dajú

"No niet toho, kto by nám pomohol."
"Ja by som vám pomohol," ponúkol sa Robert, "teda skúsil by som. Aby ste mohli v pokoji odísť, zo sveta."
"Človeče," potľapkal ho po pleci Albert, "ceníme si toho, ale nemyslím si, že to bude možné."
"Ja nie som človek," priznal, "ale o to teraz nejde. Len mi povedzte ako. Musí byť možnosť."
"Že nie človek?" čudoval sa.
"Býval som anjelom."
"Padlý anjel!" zhíkli davy.
"Nie, nie som padlý. Som bývalý. Sám som sa vzdal krídiel."
Medzi duchmi prebehlo hlasné šeptanie. Robert hľadel do prázdnych tvárí duchov a ich pohľady ho mrazili. Cítil na sebe upnuté desiatky očí. Prezerali si ho.
"Ach, tak teda, bývalý anjel. Ak nám chceš pomôcť odísť do pokoja, môžeš," prikývol Albert a široko sa uškrnul.
Robert si to nevšímal a nechal sa opäť ťahať naprieč celým cintorínom. Keď pri prehliadke odpútal všetky myšlienky od kliatby, vynorilo sa mu v hlave toľko otázok.
"Aké to je? Žiť takto?"
Jeho hlavný sprievodca v klobúku pri odpovedi zaváhal:
"Vieš, Robert. Všetka táto zábava, ktorú vidíš, my si ju toľko neužívame. Už nie. Celé desaťročia sme sa jej napozerali už dosť."
"Aha," pochopil.
"Ale viete lietať," snažil sa zahovoriť smútok v Albertových očiach, "nie je to úžasné? Aj ja som vedel lietať."
"Áno, vieme lietať. Ako duchovia len lietame, lebo inak sa nám nohy vnárajú do zeme ako do vzduchu. Ale vieme aj chodiť. Sleduj," a vyzval ho na miesto, odkiaľ predtým vyliezol. Na miesto jeho hrobu. Bez váhania sa tam duch vrhol a už ho nebolo.
Zrazu sa zem pod Robertovými nohami začala vzdúvať. Vlnila sa a triasla, akoby sa z nej snažilo niečo dostať. A tak to aj bolo. Cestu von si prerážal Albert, ktorý sa zo zeme nevyhrabal ako duch, ale v podobe svojho tela. Aspoň toho, čo z neho zostalo. Jeho zombie podoba bola hrôzostrašná. Niektoré časti tela tvorili len holé kosti. Vlasy, takmer vypadané, sa mu strapato lepili na bielu lebku. Roberta striaslo.
"Povedz Robert," ledva rozlepil ústa, z ktorých sa mu sypala hlina, "nevidel si toho už dosť? Poď nám pomôcť odísť."
Bývalý anjel horko preglgol pri pohľade naňho. Prikývol a nasledoval zombie Alberta.
Niekoľko ďalších duchov sa tiež začalo vynárať v podobách ich vlastných živých tiel.
"Kliatbu možno zrušiť, čistým srdcom," vykladal anjelovi, "nepoškvrneným, nevinným."
Okolo Roberta sa začali zbierať hnijúce mŕtvoly a nechávali mu čoraz menej a menej priestoru pre seba. Ich okruh sa stále zužoval.
"Len tak?" spýtal sa, "Iný spôsob nie je?"
"A načo iný?!" zvolal hlasno a ostatní sa ešte hlasnejšie rozosmiali, "Načo iný, keď jedno čisté srdce tu máme, však anjel."
Na to schytili Roberta štyri ruky za plecia a ďalšie ho tlačili dopredu. Viedli ho až k schátralej kamennej budove.
Aj smrť vytvára tajnú ríšu
V noci raj a cez deň skrýšu
Poď tam, kde sa mŕtvi hrajú
Ochutnaj z nášho čierneho čaju

Bývalý anjel sa snažil brániť. Trhal sebou, ale nedarilo sa mu vyviaznuť im.
"Ale počkajte. Moje srdce predsa nie je čisté. Ja som padol. Zhrešil som."
Albert sa kruto zasmial: "Čo je jeden hriech oproti mnohým? A čo je jeden nebeský hriech oproti tým pozemským?"
Dvere mauzólea sa doširoka otvorili. Mŕtvoly ho tlačili a ťahali stále viac a viac dovnútra a neprestávali opakovať ich báseň:
Aj smrť vytvára tajnú ríšu
V noci raj a cez deň skrýšu
Poď tam, kde sa mŕtvi hrajú
Ochutnaj z nášho čierneho čaju

"Ste ochotní zabiť ma, aby ste vy mohli zomrieť v pokoji?" spýtal sa ich vystrašene.
"Načo by nám bola smrť?! Tú sme už zažili. Stačí nám dostať sa z tohto cintorína. Odísť, Robert, ale nie do neba či pekla. Odísť z tohto prekliateho cintorína!"
Ani nevedel ako a už sa ocitol na studenom kamennom stole. Niekoľko zombiekov sa zoskupilo okolo neho a držali ho pripútaného. Sotva sebou mohol mykať. Nemohol poriadne otáčať ani hlavou. Posledné, čo v tejto chvíli videl a cítil bol veľký nôž vnárajúci sa pod jeho kožu a do jeho srdca.

Keď otvoril oči, necítil žiadnu bolesť. Keď otvoril oči, necítil žiaden nôž v jeho srdci, ale bol tam. Necítil ho, ale videl ho. Stále ležal na studenom kamennom stole v schátralej kamennej budove. Posadil sa, ale svoje telo nechal za sebou. Zo stola zliezol ako duch. Vyletel von a snažil sa nájsť svoju bývalú spoločnosť. Letel až na kraj cintorína, kde nebolo nič, len starý vysoký plot. Podarilo sa mu nájsť bránu. Skúmal ju pohľadom. Bola otvorená. Jej dvere boli doširoka rozletené a za ňou len tmavá nočná ulica.
K jej zámku, kde by pôvodne mal ísť kľúč, bolo priložené srdce.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Greeny Greeny | 29. prosince 2009 v 9:53 | Reagovat

Super :-) a díky  :-D

2 Greeny Greeny | Web | 29. prosince 2009 v 14:44 | Reagovat

Taky se na silvestra těším :-)

3 Alex Alex | Web | 29. prosince 2009 v 19:18 | Reagovat

Nejdřív jsem si myslela, že to nemůžu dočíst do konce - takový dlouhý slovenský text (na pár slov jsem se musela ptát mamky:+I), ale pak mě to dost zaujalo. Vážně skvělá povídka a moc poutavě napsaná:)

4 Greeny Greeny | Web | 30. prosince 2009 v 10:22 | Reagovat

Zdravím, a šťastný nový rok :-)

5 Rika Rika | 30. prosince 2009 v 19:45 | Reagovat

Veľmi zaujímavé... a ten desing je nádherný

6 Sai Sai | Web | 31. prosince 2009 v 22:03 | Reagovat

Zajímavý :) Mimochodem - máte u mě na blogu odměnu ;)

7 Sokana Sokana | Web | 4. ledna 2010 v 13:57 | Reagovat

Zaujímavá poviedka. Veľmi pekne sa to čítalo, ubehlo to rýchlo. A ten originálny námet :)

8 Kori Kori | Web | 7. ledna 2010 v 8:32 | Reagovat

Hm... Padlý anjeli... Hovorí sa, že inšpirácia prichádza z hora :D Nerada sa opakujem ale je to pekná dynamická poviedka. Ten koniec ma dosť prekvapil. Nemusím moc happy endy, preto sa mi tiež páči :) Dobrá práca.

9 Lina Lina | Web | 27. ledna 2010 v 15:20 | Reagovat

Dobre napísaná poviedka, velmi originálna, takéto príbehy mám rada. A keď som sa dostala k časti, kde Albert hovorí: "Nepozerávaš béčkové horory?" vedela som, že sa mi to bude páčiť. Tiež nemám velmi rada happyendy, len niekedy, keď sa smutný koniec fakt nehodí...
Aj báseň bola dobrá :)

10 SuesyNeiro SuesyNeiro | Web | 27. srpna 2010 v 21:07 | Reagovat

strašidelné :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
  Whatever Stuff... Design by: Coraline & Fefe
                            Pictures from: deviantart.com
  Na celý obsah blogu sa vzťahujú autorské práva