Bolo, nebolo

24. února 2010 v 21:16 | Coraline |  Vlastná tvorba

V poslednej dobe mám veľa nápadov a inšpirácie. Za posledný mesiac som napísala viac poviedok ako za celý život :D Rozmýšľala som, či sa oplatí dávať ich sem na blog. Ani neviem k čomu som dopela, ale rozhodla som sa, že túto som predsa len zverejním :)
Uvediem vás takto: Táto poviedka má pointu, obsahuje niekoľko mojich myšlienok a názorov. Bola by som zvedavá, či ich pochopíte... a čo si o nich myslíte. Takže ak javíte záujem, pustite sa do toho pod perexom....


Bolo, nebolo

Mala tak jasne modré oči, že ste sa v nich mohli stratiť ako v letnej oblohe bez jediného mráčika. Žmurkla. A potom opäť. Horné mihalnice sa spojili s tými dolu a opäť sa rozlepili. Jedna sa preplietla cez druhú. Potom nechtiac vypadla a prilepila sa na ružové líce. Toto nie je príbeh o vypadnutej mihalnici. Ňou to len všetko začalo.

Maggie na seba hľadela do zrkadla. Úprimne sa jej nepáčilo, čo vidí, ale žila s tým už dvadsaťštyri rokov, takže si zvykla. Bola plachá a nikdy o sebe nemala vysokú mienku. To je pozoruhodné, pretože na to nemala dôvod. Čo jej však chýbalo, bolo sebavedomie. Do života mala optimistický prístup, ale často uvažovala pesimisticky. Keď jej muž povedal: "Páčiš sa mi," ona počula opak. Keď jej niekto pochválil nový strih účesu, sotva si to všimla. Keď jej niekto povedal, že dnes vstala ľavou nohou, zobrala to osobne. Taká už ona bola.

Vzala si mihalnicu do dlane a jemne ju odfúkla preč so slovami: "Nech je svet krajší." Neverila, že to funguje, pretože to nikdy nefungovalo. Ale skúsiť to predsa môže. Predstava splnených prianí je ako... všetci vieme aká.

Bol slnečný jarný deň, akurát vhodný na krátke šaty. Teplota vystúpila nad dvadsať stupňov už pred niekoľkými týždňami. Kráčala s úsmevom na tvári po meste a užívala si každý lúč. Nevedela sa ich nabažiť. Mala namierené do parku, kde si chcela vychutnať dni voľna v spoločnosti kamarátok a toho sa nevedela dočkať. Stretávali sa pomerne často, ale nie v tomto týždni. Dôvod neznámy. Čakala ich na lavičke, na tom istom mieste, kde sa stretávali zakaždým. Nebolo na tom nič nezvyčajné, stačilo ak si povedali: "Stretneme sa tam, kde vždy," a bolo to práve na mieste, kde sedela. Započúvala sa do nezvyčajného pokoja a v hlave si pohmkávala notorickú melódiu známej pesničky. Nevedela sa jej zbaviť už od rána.
"Môžem si prisadnúť?" mužský hlas. Rukou si zakryla priamy výhľad do slnka, ale musela niekoľkokrát zažmurkať, aby videla jasne. Keď sa jej to podarilo, hľadela na muža v obleku s novinami v ruke. Obzrela sa naokolo. Všetky lavičky boli plne obsadené. Pre istotu to skontrolovala ešte raz, žiadna zmena. Pohľadom prešla na hodinky na ľavom zápästí. Mala ešte desať minút času.
"Prečo nie," pokrčila ramenami.
Keby dávala väčší pozor, všimla by si, že neznámy chlapík, čo si k nej práve prisadol, sa ju už po niekoľký raz pokúšal osloviť. Ona sa však venovala oslňujúcemu výhľadu na zeleň a kvety v plnej kráse. Dokonca si viac všímala nedočkavosť zeme prahnúcej po dlhom daždi, než by venovala pozornosť jemu. V tom začula jeho hlas a nebol to len výplod jej predstavivosti.
"Prepáčte?" hlesla, keď zistila, že ho vôbec nepočula.
"Len som vravel," zaváhal. Rozmýšľal, či to nie je znamenie. Znamenie, že má byť ticho. Keď si ale spomenul, že na nič také neverí, pokračoval: "Vravel som, že sa volám Zach."
"Ahoj Zach. Ja som Maggie." Povedala po chvíli váhania. Ako by sa mala správať v takýchto situáciách? To si nebola celkom istá.
"Rád ťa spoznávam."
"Ja teba tiež," usmiala sa.
To bol začiatok ich priateľstva. Nezačalo to nijak zvláštne, originálne či dobrodružne alebo nápadito. Ale taký (koniec- koncov) nebol ani ich vzťah. Len úplne obyčajný, čisto kamarátsky, veľmi úprimný a dlhodobý vzťah medzi mužom a ženou. Medzi Zachom a Maggie.

Len o týždeň neskôr sa Maggie pýtala sama seba: Naozaj mi dnes povedal, že vyzerám dobre? Sama odpoveď nepoznala a žiadny svedkovia neboli. Bol to pre ňu taký nezvyk, aký by bol pre nôž máčať sa v polievke.
"Na čo myslíš?" opýtal sa jej po dlhom pozorovaní, ako si češe vlasy.
"Pravdu?"
"Nič, len pravdu," uškrnul sa.
"Na nôž v polievke." Viac k tomu nebolo potrebné dodávať. Zach nikdy nenašiel adekvátnu odpoveď (alebo otázku) na jej myšlienku. Hoci nikdy nad ňou neprestal rozmýšľať, zdalo sa mu tiež divné, že práve toto mu utkvelo v pamäti. Aký bol on? Vážny, zodpovedný, usilovný, pedant, ale nie tento týždeň. Tento týždeň bol veselý, večne usmiaty a dokonca v niektorých príležitostiach sa pokúsil byť aj romantický. Maggie sa mu páčila a to mu bolo nad slnko jasnejšie. Jej to ale jasné nebolo a to ho trápilo väčšmi.
"Skočíme na piknik? Dnes je sobota, nie? To býva v parku vždy veľa ľudí, ale možno by sme mohli zájsť k jazeru. Tam by to mohlo byť pokojnejšie. A ak nie, zostaneme u mňa. Naučila som sa robiť výborný kokteil. Dávali ho včera na kulinárskom kanále. Je jednoduchý, ale aj...." vravela. Počúval jej hlas a zachytával každý pohyb úst. Prišla mu... nie najkrajšia na svete, nie dokonalá, nie opojná... prišla mu zázračná.
"Pôjdeme na piknik," rozhodol.

Deku mali rozprestretú pod vysokým a mohutným stromom. Polku schovanú v chládku a zvyšok ponorený do žltého svetla. Jedlo by malo byť typicky v košíku, nič však nie je dokonalé. Priniesli ho v taškách a pribalili zopár plastových tanierov. Pri jazere rástla väčšinou vysoká tráva, oni si našli miesto medzi drobnými... Maggie zahliadla štvorlístok. Nepátrala po ňom, ale uvidela ho. S radosťou ho odtrhla a točila ho medzi prstami.
"Prinesie ti šťastie."
"Kedy?"
"To neviem. Vie to vôbec niekto?" Pokrčila ramenami. Mohlo to byť ešte dnes a rovnako to mohlo byť aj o rok. Čo bolo ale pravdepodobnejšie, je, že to nemuselo byť nikdy a to nespeje k vylepšeniu nálady. Uložila si ho hlboko do vrecka a natiahla sa na chrbát. On nasledoval jej príklad a spolu sledovali hojdanie sa listov. Sem-tam boli nútení odohnať včely naťahujúce sa za medom.
"To bol jeden z dôvodov, prečo som ho nechcela brať," vyčítala mu s úsmevom.
"A s čím by si potom chcela jesť hrianky?"
"Nemuseli sme brať ani hrianky," nedala sa.
Neubránil sa a vtisol je na pery jemný bozk. Chutila ako jahody. Dotkla sa mu ramena a na chvíľu sa mu zadívala priamo do očí. Hľadala v nich dôvod a ten sa tam zračil hneď v prednom rade. Skúmala ho a rozmýšľala, či aj on skúma ju. Pohľady jej opätoval. Potom to všetko zopakovali znova a znova.

Prešiel ďalší týždeň a Maggie sa cítila cennejšia. Zobudila sa tak jedno ráno do tmy. Pohľad cez okno bol sychravý sám o sebe. Nehovoriac o prudkom lejaku za ním. V izbe bola sama a necítila sa na vstávanie, tak tam pobudla ešte hodnú chvíľu. Nakoniec sa však musela premôcť a rozhodla sa, že navštívi Zacha. Ešte nikdy nebola v jeho byte, aj keď niekoľkokrát stála pred ním. Raz sa zhodli, že neradi bývajú sami, keď prší. Núti ich to potom pridlho premýšľať až obaja dospievajú k nevítaným záverom. Ani teraz nechcela byť sama a predpokladala, že ani on nie. Vzala červeno-biely pásikavý dáždnik a radostne vybehla von. Vdychovala vôňu ciest zmáčaných studenými kvapkami. Bola to jedna z jej najobľúbenejších prírodných vôní. Dokonale čisté, svieže, nové... Vnímala prázdne ulice, ľudia sa schovávali pod prístreškami. Akurát prechádzala okolo fontány. Automaticky do nej hodila dve tri mince.

Zazvonila na zvonček a on jej otvoril v smaragdovo zelenom tričku. Pozval ju dnu a uvarili si čaj. Schúlili sa pod dekou pri okne a sprvu ticho nazerali von.
"Počuješ to pravidelné klopotanie ťažkých kvapiek na strechu?"
Započúval sa. "Je to upokojujúce."
"To preto, že je to pravidelné."
"Ako hodiny."
"Ako čaj."
"Ten predsa nemôže byť pravidelný."
"Ale aj tak je upokojujúci."
Prikývol. "Ako pohľad z okna."
"Veríš na spriaznené duše?"
Obaja sa zamysleli.
"Nie."
"Ani ja nie..."
Potom sa vrátili k predošlej činnosti a to ich uspávalo. Maggie hľadala pohodlnú polohu pre svoju hlavu. Našla ju na jeho pleci. Zach sa medzitým rozhodol uchýliť pravú ruku okolo jej pásu. Obom to vyhovovalo.

Už to bolo mesiac, čo sa poznali. Ich kamaráti si všimli ich náhle zmeny pováh. Všetci to brali ako výrazné zlepšenie. Navzájom sa predstavili kruhom svojich blízkych, nie rodinných, nie najbližších. Vídali sa denne, tak často, ako bolo možné. Vídali sa večer, osamote u nej alebo u neho. To, čo sa spočiatku javilo ako nevinné priateľstvo, prerástlo v zaľúbenie.

V stredu ráno Maggie kráčala chodbou vo svojej práci. Pri dverách dostala zrazu zlý pocit. Nútene sa pozrela na podrážku ľavej topánky. Zašliapla pavúka. Odtrhla od toho zrak hneď, ako si uvedomila, že je to len pavúk. A ponáhľala sa za Zachom.

"Koľko komét si videla padať?" spýtal sa jej pri stmievaní.
"Za život ani jednu."
"Dnes má jedna padať. Mala by byť vidieť z mojej strechy."
"To si nenechám ujsť."
Rozložili si tam vankúše, prikrývky, ďalekohľad a Zach urobil popcorn. Tvárili sa, akoby boli v kine a čakajú na začiatok filmu. Ibaže sa rozprávali nahlas. O práci, o uplynulom dni a o iných typických veciach. Sťažovali sa jeden druhému. Súhlasne prikyvovali a v neposlednom rade čakali a sledovali tmavú nočnú oblohu. Vyčkávali hodinu, dve...tri. O polnoci nebola na oblohe žiadna kométa., žiaden pád a želania zostali nevyslovené. Sklamanie viselo vo vzduchu. Nemali si čo povedať. Všetko už prebrali a aj to im už znelo nudne. Nastali dlhé minúty ticha podobajúce sa na dni. Čas sa vliekol a oni zostali uväznení vo vlastných myšlienkach, rozjímajúc kto prehovorí prvý. Ale nikto nedospel k nijakej rozumnej vete ani slovu. Čo sa stalo? Niečo medzi nimi pohaslo. Maggie to presne nedokázala opísať.
Ak bol Zach moje šťastie, potom koniec je moje nešťastie. Všetko opäť dávalo zmysel a význam. Všetko sa vracalo do reálneho zabehaného normálu. Šťastie zmizlo rovnako nečakane, ako sa objavilo. Všetko je len o šťastí...



Dúfam, že ste si z toho niečo odniesli :)
Coraline
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Je pre Čecha ťažké čítať niečo v slovenčine a pre Slováka v češtine?

Som Slovák a áno
Som Čech a áno
Som Slovák a nie
Som Čech a nie

Komentáře

1 Moiflame (A) Moiflame (A) | Web | 25. února 2010 v 17:04 | Reagovat

Coraline!!!!!!!Kde si skrývala túto poviedku?!!!♥♥♥♥♥....zaľúbila som sa do tejto poviedky, úplne ľahko a krásne sa to čítalo, až som normálne smutná, že to skončilo. Všetko sa mi páčilo, len len ten koniec... veď ma poznáš :D ale inak, ach ten rozprávač bol skvelý a ach, aktuálne moja najobľúbenejšia poviedka z tvojej výroby :D na icq sa ťa potom spýtam veľa vecí :D

2 Moiflame (A) Moiflame (A) | Web | 25. února 2010 v 17:06 | Reagovat

achhhhhhhhh :D a teraz sa učiť na bio a neminu :D si strašná že píšeš takéto poviedky :D znemožňuješ moje štúdium :D!!!

3 Coraline Coraline | E-mail | Web | 25. února 2010 v 21:37 | Reagovat

[1]: Ďakujem, ďakujem :) V prvom rade, že si si vôbec našla čas a potom, že sa ti to páčilo :)
[2]: Sorry, to nebol môj úmysel :D

4 Delthrien Delthrien | Web | 26. února 2010 v 20:47 | Reagovat

Ták jsem si konečně udělala čas na přečtení povídky :-) co na to říct? Naprosto souhlasím s Moiflame, skvělá povídka, ubíhala rychle a plynule (i když musím uznat, že jako Češka jsem pár slovům nerozuměla, ale byly to jenom nějak 3 slova, takže ok :-)) no a co dodat? Jen tak dál...

5 Loivissa Loivissa | Web | 27. února 2010 v 11:42 | Reagovat

súhlasím s babami: skvelé čítanie :-) Dokonale som sa vedela do Maggie vcítiť. Celé mi to prišlo nádherne jemné :-) Jednoducho krása.

6 vysavace vysavace | Web | 8. července 2010 v 9:54 | Reagovat

Hodně dobré

7 StandyB StandyB | Web | 14. září 2010 v 20:37 | Reagovat

nemam slov tato poviedka bola naozaj pekna a celkovo som aj pochopila tento pribeh..... v tomto pribehu som sa nasla nie uplne ale fakt len v niecom...chavlim

8 alenka15987788 alenka15987788 | Web | 27. února 2011 v 19:25 | Reagovat

super dobrý blog

9 Mollie24Parsons Mollie24Parsons | E-mail | Web | 11. května 2012 v 1:48 | Reagovat

People deserve very good life time and <a href="http://goodfinance-blog.com/topics/home-loans">home loans</a> or just consolidation loan can make it better. Just because people's freedom relies on money.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
  Whatever Stuff... Design by: Coraline & Fefe
                            Pictures from: deviantart.com
  Na celý obsah blogu sa vzťahujú autorské práva