Posledný z posledných

1. března 2010 v 19:47 | Coraline |  Vlastná tvorba

Tentoraz fantasy jednorázovka. Písanie mi trvalo pomerne krátko, napokon- rozsahovo je to dlhé len nejaké tri strany (ani nie). Myslím, že nemusím písať nejaké uvedenie do deja, snáď pochopíte aj sami :)
Takže ak si to prečítate, dajte vedieť váš názor aj kritiku (veď znesiem, nie? :)) v komentároch :)
Pod perexom...
Btw- možno ste si všimli nový design. Je skôr len taký prechodný, nie trvalý, ale my sme už vážne potrebovali zmenu.



Posledný z posledných

Ako opíšete nebo, keď naň neveríte? Z toho mi logicky vyplýva, že v žiadnom nie som. Všetko naokolo bolo ponorené v hustej hmle, takže ste sotva videli krok pred seba. Práve tie chumáčiky jemnej bielej vrstvy na zemi pôsobili zvláštne nadpozemsky. Žiadny záchytný bod nevypovedal, kde sa vlastne nachádzam. Ani len tieň akéhosi útvaru, ku ktorému by sa dalo priradiť meno a podľa ktorého by ste neskôr zistili, čo to vlastne je, nebol nikde na dohľad.
Sled posledných udalostí ma nútil pátrať po skutočnosti ďalej. Spomínam si na moje posledné myšlienky. Týkali sa kliatby, ktorá predpovedala pád posledného jazdca- môj pád.
Predtým som prelomil už niekoľko podobných kliatob, ale ani jedna sa netýkala mňa. Jazdcom som sa stal, keď som zachránil svet tesne pred začiatkom druhého milénia. Predpovedaný bol pád ríše, ktorá na svojich ramenách nesie miliardy potomkov minulosti a sladké vzkriesenie pre krídla budúcnosti. Alegoricky vyjadrené. Tak či tak, zabránil som tomu a dodnes to ľutujem. Nebyť jedného dobrého (i keď z veľkej časti nevedomého, náhodného a šťastím podopreného) činu, nebol by som teraz tam, kde som.
Stal som sa teda jazdcom a mojou povinnosťou bolo chopiť sa tohto poslania a tak sa stalo, že som vstúpil do rádu. Áno, bolo nás niekoľko a každý z nás mal na konte zopár slušných záchran či už sveta takého, aký ho poznáme alebo sveta, aký ľudská myseľ nie je schopná pochopiť. Našimi nepriateľmi boli proroci, ktorých neustále pribúdalo. Tí najskúsenejší vychovávali stále nových a všetci chceli len jednu vec- skazu. Neustále opakovali slová ako: Pre vyšší zámer, Pre väčšie dobro... Nemali sme to ľahké.
Svoj vstup medzi nich som spečatil prekazením proroctva o večnom mieri medzi ľudským porozumením a tým na druhej strane. Pre spresnenie- postaral som sa o to, aby tenká čiara, ktorá udržiavala hranicu predstavivosti čo najďalej od pochopenia namiesto prasknutia, zväčšila vlastnú líniu. Nie len, že som tým zabránil človeku opísať všetky nevysvetliteľné javy, ale som sa aj postaral, aby môj svet a reálny svet nikdy nesplynuli v jednu symbiózu. Všetko teda zostalo po starom. Tento krok v skutočnosti obnáša viac zlého ako dobrého, ale nikdy sa nevyhnete svojej svätej povinnosti. Kliatba je kliatba, či už znamená hrozbu pre väčšinu alebo pre jedného. Verím, že som tým zachránil nejeden vzácny život. Musím veriť.
Tieto a ďalšie iné udalosti predchádzali jednej dôležitejšej. Bolo to presne pred tromi mesiacmi, keď Porth IV.- posledný z prorokov rodu Porthovho- vyriekol rozsudok smrti jazdcom. Len jeden sa zachránil.
Pozviechal som svoje zdravé vedomie a rukami som ohmatával zem v nádeji, že zacítim aspoň hlinu, studený asfalt alebo drevnú podlahu. V skutočnosti mi však bolo jedno, čo zacítim- hlavne nech to dáva zmysel. Cítil som chlad, vlhko- nie, mokro. Stál som na pevnej zemi zmáčanej nepretržitým dažďom. Do tela sa mi vrátil cit a ja som pocítil toky kvapiek bubnujúcich mi na kožu. Oči si začali zvykať na hmlu, ale rozoznali len tmu. Uši počuli silné poryvy vetra. V nebi byť nemôžem.
Posledné, čo si pamätám pred mojim úpadkom do bezvedomia, je obraz mňa samého, ako dokončujem rituál prelomu kliatby. Vo svetle troch (nikdy nie viacerých a nikdy nie menšieho počtu) sviečok recitujem verše. Prelieval som červenú tekutinu známu tiež ako krv (tá patrila pochopiteľne Porthovi IV., inak by to nefungovalo a to bol základný problém vykonania rituálu. Ak by stačila akákoľvek krv, kliatba by bola odvrátená takmer ihneď. Potrebujete teda krv proroka, ktorý vyriekol temné posolstvo. Existujú tiež príklady, kedy zrušenie kliatby prebieha až po smrti proroka. Ale to je už iná kapitola.), len aby som sa vyhol vopred predurčenému koncu. Na hlavu som si sypal popol a do úst som nabral hlt čírej vody. Potom som len mlčky sledoval dianie a pociťoval som vibrovanie v každom kúsku môjho tela. Na všetko som bol už zvyknutý. Bol to rituál, ktorý musí byť vykonaný. Samotná kliatba zahŕňa rituál, bez neho by nič nešlo. A potom len tma.
A teraz som tu. Začal som prázdne blúdiť v snahe nenaraziť do ničoho, ak sa tu do niečoho naraziť dá. Dalo. Do hlavy sa mi nahrnula ostrá bolesť, keď som vrazil do... do stromu. Pevne som ho objal rukami, aby som sa uistil, že je skutočný. Už som sa stretol so všeličím a nikde nie je záruka, že toto nie je ilúzia. Poštípal som sa do ľavého predlaktia. Nesnívam.
"Vítaj, mladý jazdec!" zaznelo odniekiaľ. Ten hlas mi znel vzdialene a blízko zároveň. Ozvena.
"Kde som to?" vyslovil som nahlas jednu z mnohých otázok v mojej hlave. Odpoveď neprichádzala. Napadlo ma, že som si to všetko len predstavoval. Zaujímalo by ma, ako dlho už trčím v tejto bohom zabudnutej diere. Niekde predo mnou sa rozhorel plamienok. Úzky zdroj svetla, ktorý by sa za normálnych okolností v takomto lejaku sotva udržal sekundu. Ja však nie som zvyknutý na normálne okolnosti. Nasledoval som ho. Spočiatku akoby sa nepribližoval, ale napokon som ho dostihol. Ak je dostihnúť ten správny výraz.
"Zdravím ťa," predniesol ten istý hlas. Mužský, hrubý, myslím, že starecký.
"Kto si?" skúsil som.
"Moje pravé meno ti nie je známe a ani nikdy nebude. Poznáš ma však pod menom Ten. Spoznávaš ma?"
"Ten? Poznám všetky legendy. Ty si ten, ktorý vytvoril prvého jazdca," napriek úsiliu to znelo trochu neveriacky. Z istého pohľadu možno trochu pobavene, ale situáciu, v ktorej som sa údajne ocitol, som si nikdy nepredstavoval. Nie preto, lebo som nechcel. Preto, lebo som v ňu neveril. Prirovnám to k vášmu stretnutiu s tým, ktorý vás stvoril. Nech už veríte v kohokoľvek. Iste si to predstavujete inak. A ak neveríte- tak ako ja- potom vás pravdepodobne poriadne prekvapí, keď ho stretnete.
"V skutočnosti som stvoril všetkých jazdcov. Nie iba prvého, ako vravia legendy," opravil ma. Pokrútil som hlavou.
"Čo tu robím?"
Ešte stále som sa pevne nerozhodol či prijať fakt, že naozaj stojím pred Ním alebo si zo mňa niekto uťahuje.
"Iste poznáš celé znenie legendy. A tá hovorí, že aj ja som jazdec."
Nechápal som, kam tým smeruje.
"Takže ty nie si posledný. Teda, ešte nie si posledný," povedal.
Odjakživa (to je odo dňa, keď som nastúpil do rádu) nás vychovávali, aby sme žili v súlade s legendami. Starší jazdci nám vraveli o Tom, ktorý žil pred viac ako veľa rokmi, napriek tomu stále žije a pretrváva. Narodil sa vo svete plnom prekážok, nedorozumení a chýb. Všetko spôsobovali nezadržiteľné proroctvá, ktoré sa hromadili, miešali a spôsobovali utrpenie. Z popola, krvi a vody za svetla vytvoril rád. Spočiatku to boli traja jazdci, ktorých poslaním bolo ničiť kliatby a zabraňovať vyšším silám zasahovať do priebehu obyčajných myšlienok. Neskôr bol potrebný vyšší počet jazdcov na udržanie stability medzi mysľami. A tak sa k pôvodným jazdcom pridávali ďalší a ďalší len tým, že odvrátili blížiacu sa kliatbu. Mne sa to podarilo, ale ako vravím- bolo to o slušnej dávke šťastia. Samozrejme som týmto rozprávkam neveril.
"Takže ty si..." povedal som skôr sám pre seba. Pre istotu som ho ešte raz preskúmal. Mal čierny plášť, tak ako všetci jazdci. Husté biele vlasy, zvráskavenú kožu a obyčajnú tvár starca.
Zdalo sa mi, akoby sa uklonil na znak predstavenia.
"Stále ničomu nerozumieš?" spýtal sa.
Poobzeral som sa okolo a potriasol som hlavou:
"Nie."
Na vysvetlenie som nemusel čakať dlho:
"Použil si rituál a odvrátil si proroctvo."
Prikývol som.
"Aké presne bolo znenie proroctva?" dožadoval sa odpovede. Naschvál. Vedel som, že znenie pozná. Z nejakého dôvodu chce, aby som ho vyslovil nahlas.
"Nech zhorí aj posledný vytvorený z popola, krvi a vody. Nech naruší sa celý obraz čistej rovnováhy a nevedomosti ostatných. Alebo tak nejako," zahanbene som sklopil zrak. Keď ste jazdec, nemusíte si presne pamätať proroctvo, ale nie je na škodu, ak si ho pre istotu pamätáte. Stačí, ak viete naspamäť, čo povedať na jeho zvrat. Ten si môjho "výpadku textu" nevšímal:
"A čo si recitoval na odvrátenie?"
Poškriabal som sa na hlave:
"Niečo ako: K-ah ál reabi incv/ista, čo v preklade znamená: Posledný vytvorený z krvi, popola a vody prehovára. Našiel sa jeden, čo sa žitiu a pretrvaniu dožaduje. Odvraciam vyslovené slová, nech rozpadnú sa v prach a nikdy opäť vyslovené nebudú. Jeden prežije a o záchranu sa bude usilovať. Cena nech je akákoľvek," zarecitoval som.
Moja rekapitulácia slov ma prinútila uvedomiť si dve veci. Prvá bola, čo som urobil:
"To...ale...ja som si myslel, že...."
"Presne tak. Neveril si, že v skutočnosti existujem a tak si sa pokladal za posledného."
"Čo sa stane?"
"Staneš sa teda posledným."
To, ako to vyslovil ma ťažilo. V mojom vnútri vznikla diera, ktorá je odsúdená na večnú prázdnotu. Nikdy nebudem schopný zaplniť ju.
Mal by som sa ospravedlniť? Práve som sa postaral o zánik prvého z prvých, najväčšieho z najväčších jazdcov. Spôsobil som jeho smrť zlou formuláciou viet. Nie, spôsobil som to mojou nevierou.. Ospravedlnili by ste sa vašej obeti za jej smrť- aj keď ste ju spôsobili len omylom?
"Ľutujem..." nechal som to slovo vyjsť z mojich úst. Existuje nejaký spôsob, ako to všetko napraviť?
Postava muža sa začala vytrácať. Nepadol mŕtvy na zem, jednoducho mizol. Nemohli ste vidieť, ako mizne. Ale boli ste si istý, že sa vytráca. Snahy zastaviť to boli márne. Neobjavil sa späť, viac už neprehovoril.
Druhá vec, ktorú som si uvedomil, bola, že všetok pocit zadosťučinenia od odvrátenia hroznej skazy je fuč. Uvedomil som si, že od tohto okamihu všetko spadá na moju hlavu. Nie len, že som zabil Jeho, ale moje slová ma navždy zaviazali o snahu zachovávať stabilitu. Zostal som sám na vykonávanie svätej povinnosti. Cítil som vyčerpanie a slzy ma pálili v očiach. Stalo sa to mojou vlastnou chybou. To robí celú situáciu ešte horšou.
Už som nestál v obláčikoch hustej hmly. Ležal som medzi troma sviečkami na mieste, kde zaschli kvapky krvi. Prudko som sa nadýchol, vo vzduchu bol cítiť štipľavý zápach popola. Všetko predtým sa odohralo za menej ako sekundu. Nemal som ani najmenšiu istotu, či niečo z toho bolo skutočné. No vedel som, že bolo. Ešte stále som bol sám. Jediný. Ale dokedy...?

Coraline
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sai Sai | Web | 2. března 2010 v 21:20 | Reagovat

Nedocenitelná nádhera! :-) Vážně! Tahle jednorázovka má obrovský potenciál, který je bohužel při vtěsnání do jediného díla natolik nahuštěný a okleštěný, že by byla opravdu škoda, kdybys alespoň nějaké volné pokračování nenapsala. :-( Myšlenka o jezdích a prorocích je skvělá, žádné výraznější závažnosti jsem skutečně nenašel - a jak říkám, vážně to stojí ještě alespoň za jedno pokračování. :-) Jinak tleskám!

2 Rika Rika | Web | 3. března 2010 v 14:34 | Reagovat

Skvelé... podľa mňa je to skvelé. Prikláňam sa na Saiovu stranu... šiklo by sa ešte aspoň jedno pokračovanie ;). Nápad je úžasný a vyjadrovanie myšlienky ma úplne vtiahlo do deja... Gratulujem... :D

3 destiny destiny | Web | 3. března 2010 v 14:52 | Reagovat

to som ja kamilka  :-) ale zmenila som si adresu blogu a aj meno prosím iba si zmeň moju adresu http://aliasdestiny.blog.cz/
:-)  :-)  :-) ďakujem

4 Coraline Coraline | E-mail | Web | 3. března 2010 v 23:46 | Reagovat

[1]: No, ešte som nad tým nerozmýšľala, ale zvážim to :) Každopádne- wow! Ďakujem, cením si tvoj názor.

5 Rika Rika | Web | 4. března 2010 v 16:36 | Reagovat

Mimochodom, ten desing je skutočne krásny. ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
  Whatever Stuff... Design by: Coraline & Fefe
                            Pictures from: deviantart.com
  Na celý obsah blogu sa vzťahujú autorské práva