Smer Hotel California

9. března 2010 v 13:06 | Coraline |  Vlastná tvorba

Rubrika "Vlastná tvorba" sa nám pekne rozrastá :)
Skipnem sprosté keci a začnem radšej takto:
Tí, ktorí si prečítajú túto veľmi krátku jednorázovku s názvom "Smer Hotel California", prosím, berte ohľady. Písala som to v dosť rozpoloženom stave a zvláštností tam nájdete až-až. Nehľadajte význam tam, kde nie je. Radšej sa zamerajte na celý príbeh (príbeh ako príbeh- táto poviedka nie je príliš o príbehu). Samotný názov vám možno už dosť napovie, možno nie... Takže posúďte sami, či sa to oplatí čítať alebo ani nie.
Rozsah: 1 strana
Dej: ???
Váš názor: viz komentár :)

Smer Hotel California

Plač nepomáha. Nedávno ma navštívil muž. Vravel o mojej budúcnosti, prišiel s ponukou. Navrhol mi zmenu- a nie hocijakú. Mohol zmeniť zmysel, pretvoriť podstatu, vytrhnúť ma zo zatratenia. Dokázal by premeniť môj život na lepší s krásnou perspektívou. Ale ja som odmietla. Z čistej dobrosrdečnosti som sa nenechala zlákať na jeho reči, na jeho falošné prednášky som nenaletela. A teraz uvažujem- Nemal pravdu? Naozaj ma klamal? Vtedy som si bola taká istá a teraz...teraz neviem. Plač nepomáha. Už ho nevidím, nestretávam, aj keď si to veľmi želám. Často kričím jeho meno len tak do vetra a načúvam, ako sa stráca v ozvene. Volám ho späť, ale ignoruje ma. Som na všetko sama a na dlho zostanem. Tieto myšlienky ma ťažia, trápia, nedoprajú mi ani sekundu spánku. Budím sa zo snov, ktoré sú len na centimetre vzdialené od reality. Budím sa s plačom a krikom, mokrá od potu s hrôzou na tvári...

Všetko spadlo na moje plecia a ja sa snažím chodiť. Niekedy to nejde, veľmi často, ale neprestávam pokúšať sa. Som prekliata a musím znášať všetky hriechy, utrpenie, mučenie... Zlo je všade. Vidím ho za oknami. Márne mi všetci vravia, že som v bezpečí. Nechápu, že aj Ja poznám pravdu?! Snažia sa mi nahovoriť, že všetko bude v poriadku. Bude? Kedy? Viem, že nebude. Iba ja môžem zbaviť svet večného zúfalstva. Ale som slabá a už nevládzem.
Dnes som ho videla. Neprehovoril ani mi neodpovedal. Smial sa- vysmieval sa mi. V očiach sa mu zračil výraz, ktorý jasne tvrdil: Bol som tu, bol som tu pre teba. Ja som ti to vravel, varoval som ťa! Môžeš si za to sama... Ale nikto mi neverí. Prosím všetkých, aby ma toho zbavili. Nemôžu.

Ráno som sa pokúsila vzoprieť, ale bezvýsledne. Musím to skúsiť znova, stále si opakujem: Zvládneš to. Takmer som zabudla na cieľ. Neustále som premýšľala o celej námahe, že som skoro zabudla na výsledok. Musím sa teda sústrediť na to. Zachrániť svet. To je ono, teraz si opakujem to. Znie to dobre, nereálne, neskutočne. Bojujem so zlom, ale je toho tak veľa.

Na chvíľu som zaspala. Prenasledovali ma nočné mory. Utekala som pred vlastným svedomím, ktoré na mňa vrieskalo. Vyčítalo mi, že nie som dosť silná. V tom sne som videla krv, oheň a počula som zavíjať vietor. Hnala som sa ako o život. Nie, nie ako, doslova. Keď som sa prebudila, zistila som, že to nebol sen. Stalo sa to. Hranica medzi snom a skutočnosťou je naozaj taká tenká. Ale prežila som a to otvára nové možnosti.

Opäť sa mi zjavil a opäť bez ponuky. Len sa nemo prizeral a zabával sa. Neskutočne ma vytáča. Najradšej by som mu vryla ruky hlboko do hrudníka a vytrhla srdce. Držala by som ho, pokým by neprestalo biť a aj potom by som ho stále držala. Sledovala by som ako zomiera a smiala by som sa. Chce sa mi kričať!

Už ani neviem kde som. Len včera som ležala na tvrdej studenej podlahe zmáčanej čímsi červeným. Alebo to bolo pre týždňom? Skôr pred rokom... Nie, bolo to len nedávno. Alebo... Dnes. Dnes sedím opretá o stenu, cítim pohyby okolo mňa, nevidím ich. Prenasledujú ma a nedokážem sa ich zbaviť. Možno keby som mala pomoc, nebola taká opustená. Bolo by to iné, rozhodne. Komu sa zveriť? Rýchlo musím niečo vymyslieť.

Povedala som to jej, ale neverila mi. Druhá zmizla rovnako rýchlo, ako sa objavila. On, on mi uveril, ale odmietol pomôcť mi. Nič sa teda nezmenilo. Vraciam sa k plánom a tentoraz cítim, že to vyjde. Napla som sa, znehybnela a bojovala. Rukami som sa zaťala do podlahy a nechtami som škriabala do chladného betónu, predstavujúc si, že je to smrť. Nachvíľu som si myslela, že som ju porazila. Cítila som úľavu. Ale potom prišla ďalšia. Bolo ich tisícky, neúnavné, nespokojné, bažiace po ľudských dušiach. Bojovala som druhýkrát, tretí, štvrtý... Som vyčerpaná. Podľahlo nás tak veľa. Desaťtisíc, možno viac. Záleží na mne?

Trasiem hlavou sem a tam, neprestajne dokola, akoby na tom záležal môj život. Bojím sa, že ak prestanem, chytia ma. Vzali by ma preč a uväznili na celý život. Už nikdy by som nemala nádej. Nádej. Nádej. Čo je to za slovo? Celé moje bytie bolo založené na nádeji, na viere vo víťazstvo. Ale kam sa podela nádej, tam som sa podela aj ja. Do zatratenia...


Vyjadrujem nádeje, že ste z toho aspoň niečo pochopili. Vaša-
-Coraline
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Denika Denika | Web | 24. března 2010 v 19:45 | Reagovat

Zaujímavé! Nachviľu som z toho mala strasne nervy aspon tak som to z otho citila potom sampzrejme bezmocnost take zaujimave vcitenie do bezmocnosti si myslim! Uplne ma to dostalo!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
  Whatever Stuff... Design by: Coraline & Fefe
                            Pictures from: deviantart.com
  Na celý obsah blogu sa vzťahujú autorské práva