Prečo mi nepoviete, čo sa deje?

28. července 2010 v 14:20 | Coraline |  Vlastná tvorba
Tusk
Ako som sľúbila. Dokopala som sa k písaniu a vzniklo Prečo mi nepoviete, čo sa deje?
Najpr zopár informácií:
Moiflame a Fefe majú blogovú pauzu, takže to vyzerá tak, že to tu ťahám sama. Nevadí mi to (zatiaľ ;)).

Inšpiráciou k poviedke mi bola pesnička Tusk od Fleetwood Mac, ktorá je tam aj spomínaná. Takže pre lepší zážitok si to môžete niekde nájsť (ja osobne som to nenašla), prípadne stiahnuť. Tiež  to môžete čítať, keď bude tma. Je to na vás.

A posledná dôležitá informácia: Táto poviedka sa nenapísala sama. Napísala som ju ja.
 :pod perexom.


Venujem Monakule, pretože ma napadlo, že by som jej to mohla venovať...pretože chcem

(Why don't you tell me what's going on?)

Prečo mi nepoviete, čo sa deje?

Nehovor, že ma miluješ...
Prečo?
Len mi povedz, že ma chceš.

"Povedzte mi niečo o sebe," začal psychológ pokojným hlasom. Miestnosť sa ponárala do tmy, pretože slnko zachádzalo za obzor a pacient si neželal umelé svetlo.
"Volám sa..."
"Ja viem ako sa voláte. Prečo mi nepoviete niečo osobnejšie."
Nastalo ticho prerušované tikotom nástenných hodín.
"Mám rád knihy."
"Myslím niečo ešte osobnejšie."
Muž, ktorý mal pôvodne ležať na pohodlnej pohovke, len nemo sedel v kresle a odmietal sa pohnúť. Trval na tom, že si sadne pri okno. Po celý čas zostával v tej istej polohe, no teraz sa mierne pohmýril.
"Prečo nezačnete vy?"
"V poriadku," odvetil psychológ pokojnejšie ako zvyčajne. "Ak na tom trváte. Rád zaspávam pri hudbe."
"Ktorú máte najradšej?"
"Nerozumiem."
"Ktorú uspávanku máte najradšej?"
Psychológ sa nervózne usmial. On mal byť predsa ten, kto kladie otázky.
"Nuž, ak to potrebujete vedieť, je to Tusk." Všimol si, že jeho pacient má na jazyku ďalšiu otázku. Trvalo to sekundu, možno dve, ale predbehol ho: "Teraz vy. Ste na rade."
"Takže chcete počuť niečo osobné?"
"Presne tak."
"Fajn. Aj ja mám rád hudbu, ale nezaspávam pri nej."
"To nie je presne to, čo som mal na mysli."
"Aj ja mám rád Tusk. Vyvoláva to vo mne spomienky."
Psychológ čakal, či bude pokračovať. Mal roky praxe a vedel, ako má jednať s delikátnymi pacientmi. Musí mu dať čas: premyslieť si, rozpamätať sa... začiatok je najťažší.
"Pokračujte," zašepkal.
"Chcete odo mňa počuť celý príbeh?"
"Ak mi ho poviete."
Tik- tok. Tik- tok. Tik- tok.
"Mám však jednu podmienku," ozval sa pacient.
"Prosím."
"Nebudete ma prerušovať."
"To nebude problém: som veľmi dobrý poslucháč."
Pacient sa opäť pohol a kreslo nahlas zavŕzgalo. Nedalo sa presne odhadnúť, čo sa odohrávalo v jeho hlave- veď práve preto tu bol. Narovnal sa a ruky si pohodlne uložil na operadlá na bokoch.
"Tak teda začnime. Snáď najdôležitejšia etapa môjho života, pokiaľ si spomínam, ale viete: moja pamäť už nie je, čo bývala."
Pacient si vzal odmlku. Spomínal. V ušiach sa mu ozýval zvuk pravidelného bubnovania a mykalo mu okom do rytmu.
"Ale toto si pamätám presne. Kto by na to zabudol, však? Spal som a sníval. V tom sne bola žena, ktorú som len nedávno stretol. Boli sme spolu na hotelovej izbe a ona si vyzliekala šaty, zatiaľ čo ja som sedel na posteli a sledoval som ju. Mala na sebe čiernu bielizeň a bola dokonalá. Typ ženy, ktorú stretnete tak raz za život. Samozrejme, bol to len sen, ale ona bola skutočná, existovala. Prebudil som sa v tom najlepšom, pretože som počul klopot na okno: akoby niekto zdola hádzal kamienky. Vyhrabal som sa z postele- všade naokolo to bolo špinavé a ja som spal nahý- a nazrel som von oknom. Bola tma, ale vonku svietili lampy, no aj tak som nič nevidel. Onedlho to prestalo a ja som sa opäť vrátil do postele. Vtedy už bola jedna ráno a onedlho boli dve a ja som stále nespal. Hovorte si, čo chcete, ale podľa mňa to bol osud."
Psychológ mal túžbu opýtať sa: Osud? Ale mal rozum, nespravil to. Prehltol to slovo a počúval ďalej.
"Hm. Videl som ho. Jasne a zreteľne, ako na mňa hľadí lačnými očami a mal som dojem, že mi chce niečo povedať. Namiesto toho len volal moje meno a s každou vyslovenou hláskou ten hlas nadobúdal zvuk, aký ste ešte nepočul. Nikto ho ešte nikdy nepočul. Len ja."
"Koho? Kto to bol?" nedalo mu. Pacient sa mu odvďačil len prázdnym pohľadom.
"Prepáčte. Samozrejme, že neviete o koho ide, veď ste ho nikdy nevideli. Ja som ho vtedy videl prvýkrát, ale vedel som, že je to ON: Diabol. A zjavil sa mne."
Pacient vyslovoval zreteľne s akousi chuťou v hlase. Ako keď ľudia vyslovujú niečo s nechuťou, tak toto bol presný opak.
"A toto by sme mohli považovať za začiatok môjho príbehu. Zjavil sa mi Diabol. Tak teda- dovoľte mi začať:
Zjavil sa mi Diabol. Videl som ho a počul, ako volá moje meno a ťahal ma hore. Vstal som z postele, na ktorej som ležal nahý len pod tenkou prikrývkou a kráčal som k nemu. Chcete vedieť, ako vyzeral? Bol veľký, naozaj vysoký a veľmi štíhly. Jeho pokožka bola bledá, priam biela a on svietil v tme. Povedal:
-Poď, potrebujem ťa.
Nerozmýšľal som dvakrát. Prikývol som a nasledoval ho. Trvalo to šesť dní a on si zo mňa urobil služobníka: toho najvernejšieho, akého kedy mal. Plnil som jeho vôľu, pretože to bolo mojou úlohou. Cítil som to niekde hlboko v duši, hrialo ma to ako pocit čerstvo uvareného čaju v žalúdku. Ako som už povedal- plnil som jeho vôľu a on sa mi odvďačoval.
-Výborne- hovoril mi po dokončenej práci.
-Odviedol si dobrú prácu. Teraz si zaslúžiš odpočinok."
"Tá práca, čo ste spomínali. Tá jeho vôľa- čo presne ste robili?"
"Už zasa sa pýtate?"
"Prepáčte, som len zvedavý. To mi nemôžete vyčítať."
"Nie. Naozaj nemôžem. Jeho vôľa. Hľadal som duše, ktorými sa živil. Potreboval ich pre život a keď ich už nemal ako využiť, poslal ich tam dole. Tam je ich miesto teraz, slúžia tam dole, kde sú naozaj potrebné. Niekto to nazýva zatratenie, no ja osobne nesúhlasím. Práve naopak. Tam našli svoj zmysel života... alebo možno smrti, kto vie," mykol ramenom- len nepatrne, drobný pohyb.
"Takže som tíšil jeho chuť a viete, On býval dosť hladný."
"Ako presne ste to robili?" pýtal sa psychológ a bál sa zapisovať si poznámky. Koniec koncov, jeho príbeh nahráva.
"Hľadal som ľudí a bral im duše."
"Takže ste zabíjali? Vraždili ste?"
"Chápte, bolo to potrebné. Poznáte iný spôsob, ako si vziať dušu?"
Psychológ nepokojne pokrútil hlavou.
"Ako ste sa teda dostali na námestie?"
"Námestie ja až na konci môjho príbehu. Nepredbiehajme. Takže, kde som to skončil? Vidíte, opäť ste ma prerušili: vravel som vám, nech to nerobíte"
"Diabol býval dosť hladný. To ste vravel."

  
"Ach, áno. Takže:
On, môj pán, býval dosť hladný a mojou povinnosťou bolo ukojiť jeho túžby. Nezáležalo mi na tých životoch, ktoré som bral. Stačilo mi, že je spokojný. Spokojný so mnou. Pracovali sme väčšinou v noci, ale s Ním bolo ťažké rozoznať svetlo od tmy, takže to pokojne mohlo byť aj cez deň. Priemerne som teda zavraždil... päť- šesť ľudí za noc, kým mi opäť doprial odpočinok. Vždy som poslušne kráčal v Jeho stopách a On ukazoval, ja som poslúchal. Keď ukázal na muža v tridsiatke, s riedkymi vlasmi a roztrhaným kabátom, tak som zabil muža v tridsiatke, s riedkymi vlasmi... No proste som zabil toho, na koho ukázal. Vyberal si On.
Raz ráno som sa prebudil a chcel som čítať noviny. Nevedel som Ho nájsť, a tak som len ticho čakal v mojej motelovej izbe a čítal som. Pamätám sa, že písali niečo o vraždách, o zmiznutiach a podobne. Vraj nemajú žiadneho podozrivého, ale polícia na tom pracuje. Ja som vedel, že ho nenájdu. Diabla predsa nenájde nikto, pokiaľ nechce byť nájdený. Tak to chodí.
On sa vrátil presne o pol noci a prišiel si po mňa. Opäť sme museli pracovať.
-Kde si bol celý deň?- pýtal som sa ho.
-Doma.
Bolo to v tú noc. V jeho službách som bol presne šesť mesiacov, ale zdalo sa mi to ako šesť rokov. Niečo bolo inak"       
Nastalo ticho a opäť sa ozývali len hodiny.
"Čo sa stalo? Prečo ste prestali?"
"Neviem si spomenúť, prečo to tak bolo: prečo som si myslel, že je niečo inak. Nepamätám sa na to. Len som to akosi vedel."
"Zrejme ste to cítili," navrhol psychológ.
"Cítili? Áno. Naozaj som to cítil. Ďakujem.
Bolo chladno a obloha sa zvíjala v predzvesti búrky. Vietor na mňa dopadal v silných nárazoch a bolo ťažké kráčať. Ulice mesta boli tú noc prázdne, pretože všetci boli vnútri: domu, kaviarne, podniku, bytu... čohosi. On ma zaviedol do starej štvrte, kde bolo všetko rozpadnuté, špinavšie ako moja motelová izba a nepríjemne tam páchlo.
-Pane- začal som vtedy, -toto miesto nie je hodné tvojej návštevy.
-Ja uznám, čo je a čo nie je hodné mojej návštevy- umlčal ma.
Viem, že som zahanbene sklonil hlavu. Nasledoval som ho ďalej bez slova: netrvalo to dlho, pretože sme prišli k cieľu. Viete, kto tam bol? Ona. Tá, ktorú som stretol asi pred šiestimi mesiacmi a bola rovnako dokonalá ako v mojom sne. Husté čierne vlasy jej viali okolo tváre a hľadela na mňa nežnými modrými očami. Pleť mala porcelánovo bielu, takú jemnú, že som to cítil aj bez dotyku. Pristúpil som k nej a vzal som jej tvár do dlaní.
-Lou- zašepkala mi do ucha. Jej meno bolo Lou a spôsob, akým to vyslovila, mi vyčaril husiu kožu po celom tele. Chcel som ju pobozkať, ochutnať jej pery a držať ju naveky.
Jemne som jej vtisol na pery prvý bozk.
-Nehovor, že ma miluješ.
-Prečo?- pýtal som sa jej. To bolo presne to, čo som jej chcel povedať.
-Len mi povedz, že ma chceš.
Čo som mal vtedy urobiť? Lou bola jedinou vecou, ktorá mi vtedy chýbala. Potreboval som ju. Potreboval som pocit, že stojí pri mne, že ju držím, že je moja.  
-Milujem ťa.
Presne to som povedal"
"Takže sa to všetko týka ženy?"
"Nie, netýka sa to ženy. Týka sa to Lou."
"A čo sa stalo potom?"
"Povedal som jej, že ju milujem a ona zatvorila oči. Keď ich znova otvorila, kotúľala sa jej po líci slza. Nechápal som tomu. A vtedy ku mne pristúpil On a spravil niečo, čo sa nedá vziať späť. Zdvihol prst a ukázal... na ňu.
-Ty Ho vidíš?- zašepkal som a ona prikývla, pričom sa jej skotúľala druhá slza.
-Ale...
Nedopovedal som. Vedel som, čo sa odo mňa očakáva.
-Nie.- odmietol som rázne.
A to je, ako som sa ocitol na námestí. Zrazu som bol v strede kamenného kruhu a naokolo bol oheň: drobné plamienky v tme, ďaleko odo mňa. Jediný zdroj svetla. Tma mi nevadila, za ten čas som si zvykol. Vadil mi ten zvuk. Všade sa ozývali bubny a objavovali sa postavy. Kričali, ale kričali šepotom, veľmi potichu. Nerozumel som im. Ale rozumel som Jemu. Trestal ma.
Teraz to už viem. Bol to test a ja som neprešiel: zradil som Ho a teraz mi nedá odpočinok. Už viac nie. Počas celých šiestich mesiacov nikdy a vtedy... prvý a posledný raz."
Psychológ si všimol, že pacientovi stekajú po lícach slzy, ale ešte stále sedel nehybne.
"Lou. Bola skutočná?"
"Nevravel som vám už na začiatku, že áno? Existovala."
"Čo sa s ňou stalo?"
Pacient pokrútil hlavou. Len raz a opatrne, akoby sa bál, že pri prudkom pohybe stratí niť vlastných myšlienok.
"Neviem."
"Takže teraz nemáte odpočinok."
"Nie. To je môj trest za zradu, nedôveroval som Mu- vzoprel som sa. Ale On mi predsa chcel vziať moju..."
"Ako sa cítite?"
Nastalo ticho. Hlboké ako jazero a vyplňovalo celú miestnosť v šere. Doslova sa neozval žiaden zvuk.
"Ako sa to môžete opýtať?" odpovedal pacient.
"Prečo ste ho nasledovali? Diabla. Prečo ste plnili jeho vôľu?"
Vtedy pacient odvrátil hlavu a uprel svoj nehybný pohľad von oknom. Díval sa na ulicu, ale možno sa díval ešte hlbšie, ďalej: ťažko povedať.
"Stále hovoríme o Diablovi. Nie že by som mal príliš na výber."
"Viete, čo s vami teraz bude? Ste odsúdený na doživotie za všetky tie vraždy. O mesiac sa koná ďalší súd a možno vám udelia trest smrti."  
"Verte mi: to je to najmenej, čo ma čaká."

The End

Coraline
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Alex Alex | Web | 28. července 2010 v 19:32 | Reagovat

Vážně úžasná povídka, škoda že už není tma, to by bylo ještě lepší. Normálně jsem to všechno úplně viděla před sebou. Prostě krása!

2 Lina Lina | Web | 29. července 2010 v 10:31 | Reagovat

Tú pesničku som nenašla, škoda...

Ale bolo to úžasné, dosť som sa do toho ponorila, si skvelá Coraline, potlesk. Dúfam, že budú ešte nejaké jednorázovky. (alebo nejaká Charlotte Adamsová, čo ty na to? pekne prosím, smutne pozerám)

3 MonaKula MonaKula | 30. července 2010 v 11:16 | Reagovat

Jeej! Fajnova poviedka... Super nápad... Skvelé vypracovanie... Dávam ti 1... som poctená, že si ju venovala mne :-)

4 Crazy^_^ Frog Crazy^_^ Frog | Web | 30. července 2010 v 12:55 | Reagovat

Ahojda zvu tě ke mně na blogísek, máš kvásnej bloček jen tak dále x)

5 Nellie Nellie | Web | 31. července 2010 v 0:33 | Reagovat

Úžasné! Neuveriteľne sa mi to páčilo. Skvelý nápad a skvelé spracovanie.
Fakt.
Wau.
Absolútne perfektné! ;-)

6 standyb standyb | Web | 6. srpna 2010 v 20:12 | Reagovat

neviem ani co mam povedat ale zaujima ma ci naozaj dostal ten trest smrti...ale mam rada nedokoncene pribehy kde si musim domysliet pribeh sama take pisem aj ja :D chvalim tuto poviedku naozaj sa mi pacila...:) a co Lou?...ach fakt si to musim dokoncit sama :D:D

7 Denika Denika | Web | 8. srpna 2010 v 21:09 | Reagovat

waw velmi dobre zaskocilo ma to prijemne zaujime dielko mam rada psychologiu a toto bolo super !!!:) klobuk dolu :)

8 Lucy Lucy | Web | 12. srpna 2010 v 23:08 | Reagovat

naozaj krasa... skoro som sa rozplakala, nadhera

9 SuesyNeiro SuesyNeiro | Web | 27. srpna 2010 v 20:50 | Reagovat

fakt zaujímavá poviedka, vážne super :) a čítam ju v noci, ale tak som sa do toho začítala, že som sa akosi zabudla aj báť :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
  Whatever Stuff... Design by: Coraline & Fefe
                            Pictures from: deviantart.com
  Na celý obsah blogu sa vzťahujú autorské práva